1/10

2/10

3/10

4/10

5/10

6/10

7/10

8/10

9/10

10/10

Začiatok je vcelku úmorný. Piešťany – Budapešť autom, Budapešť – Amsterdam lietadlom, Amsterdam – Memphis lietadlom, Memphis – Miami lietadlom a nakoniec Miami – West Palm Beach autom. Áno, neuveriteľne krásny štart, ktorý po zaokrúhlení zobral 28 hodín. Po takejto rýchlej spŕške cestovania bol problém s časom. Išlo o 6-hodinový posun, ktorý dáva poriadne zabrať energii v tele. Aklimatizovať sa mi trvalo približne tri dni, počas ktorých som sa neuveriteľne prežieral na originálny americký spôsob. Navštívil som všetky druhy fastfoodov, aké uzreli svetlo sveta.

Surfing očami fotografa
V cudzej krajine som ako fotograf nemal ani potuchy o nejakom spote vhodnom na návštevu. Prebehol som všetky stránky o lokalitách v Amerike, ale bezúspešne. Preto som navštívil obrovský surfshop, ktorý môžem prirovnať rozlohou k polovici Tesca. Obkukol som to tam, kúpil nejaké veci na pamiatku a začal hľadať niekoho, kto by vedel pomôcť. A veru bolo ťažké hľadať. Nakoniec sa mi prihovoril predavač nosiaci logo shopu. Po mojich otázkach prišla kladná odpoveď. Vysvetlil mi, kde nájdem najbližšie miesto na fotenie, na ktorom sa nachádza veľké množstvo surfistov. . Dokonca mi vytlačil aj mapku, na ktorej mi fixkou označil bod s názvom S Ocean Boleuvard v Palm Beach, čo je časť West Palm Beach. Je možné, že by sa niečo takéto stalo u nás doma? Myslím si, že len výnimočne. O deň neskôr moje kroky smerovali na pláž po hlavnej ceste Okeechobee boleuvard, z ktorej som sa dostal na most spájajúci vnútornú časť s prímorskou. Ďalej sa pokračovalo po Royal Palm Way. Pre túto štvrť sú typické vysoké palmy, bankové centrá, výškové obchodné budovy a luxusné obchody. Na jej konci sa začínala plážová časť, ktorú mi poradil predavač z obchoďáku. Pri parkovaní na takýchto miestach treba zaplatiť za miesto v najbližšom automate. Ale že automat ti nevydá lístok, len doň vrážaš centy, a tak si predlžuješ svoju parkovací čas. Hneď ako ti vyprší parking, je lepšie ísť doplatiť navyše dolár, ako dať potom pár stovák za pokutu nekompromisnému policajtovi! Len čo som mal parkovací proces za sebou, rozhliadol som sa a spozoroval som len dvoch kiterov a zopár ľudí sediacich na pláži. Nárazový vietor bol veľmi silný. Aj tí dvaja chalani, čo chvíľku jazdili, to hneď aj vzdali.

Surfový raj
To, čo ale nasledovalo o deň neskôr, sa nedá nazvať ináč ako raj pre surf! Slniečko vypekalo najviac, ako mohlo, vetrík jemne pofukoval, ľudia relaxovali na pláži a surfisti čakali vo vode na svoje vlny, ktoré prichádzali v setoch za sebou. Odhadoval som ich na dva až tri metre. Medzi tými vlnami som však videl nielen chalana, ktorý pravdepodobne iba začínal jazdiť, mal malibu longboard a trochu sa kúpal, ale aj frajerov, ktorí ukazovali, čo v nich je, a dostávali do varu svoje babenky, ktoré im vyhrievali voľné miesta na dekách. Bola radosť fotiť! O to viac, že tunajší jazdci sa tešili, že ich niekto aj fotí. Vždy keď prechádzali okolo, pousmiali sa, opýtali, ako sa mám a či im môžem ukázať zábery. Ako pribúdali hodiny, ubúdali vlny. Bol čas pobrať sa na izbu a medzitým navštíviť staré známe žlté M.

Welcome to Miami 
Welcome to Miami, presne to mi hralo v ušiach, keď sme prichádzali do tohto floridského hlavného mesta. Autá, o ktorých u nás ani nesnívame, brázdili cesty ako u nás škodovice. Ženské nestáli za reč, jedlo je fenomén Ameriky a presne to sa na nich odzrkadľovalo. Ale počasie toho dňa vyzeralo ako smutná komédia. Google ukazoval slnečný, ale veterný deň, avšak na mieste diania, na Miami Beach, to vyzeralo presne naopak. Zastihla ma presne tá najhoršia kombinácia, aká sa mohla vykryštalizovať. Zamračené, dusno a bezvetrie. Ľudoprázdna pláž hovorila, aby som sa vrátil domov. Tak sa aj stalo. Táto zlá skúsenosť mi však neubrala na chuti fotiť a nájsť ďalší spot. Vžiť sa do tunajšieho životného štýlu bolo veľmi ľahké a jazdiť s GPS bolo samozrejmosťou. Smerom zo S Ocean Boleuvard sme sa vybrali na ulicu s podobným názvom – N Ocean Boleuvard. Ako sme prechádzali kilometre, tak všetko navôkol vyzeralo ako z jedného klonu. Pláž, domy, palmy, všetko rovnaké. No ale to nás vôbec netrápilo, hľadali sme nejakých odvážlivcov, ktorí jazdili vo vlnách. Konečne sme našli trojicu, ale tá sa len učila jazdiť. Každá vlna znamenala ich pád, ale veď každý raz začínal. Mal so možnosť pokecať so zopár jazdcami, ktorí tvrdili, že počas sezóny sa to vo West Palm Beach len tak hemží surfovými súťažami. Hlavnými výhrami sú v nich nemalé čiastky a možnosť získať sponzora. Je to pre nich veľká výzva a obdobie od začiatku novembra (listopadu) po koniec marca (března) je pre nich ako taký prípravný kemp. Stretávajú sa a vymieňajú si rôzne informácie ohľadom techniky jazdenia alebo vykonávania trikov.

Lážo, plážo
Spoty, lepšie povedané pláže, na West Palm Beach som navštívil šesťkrát. Z toho som mal trikrát deň s vlnami, čo je parádna, päťdesiatpercentná úspešnosť, pretože pobrežie Floridy nemá až také časté vlnobitie. Za najlepšie mesiace sa považujú zimné a jarné, ktoré sú zároveň obdobím hurikánov. Vtedy prichádzajú BIG DAYs so štyri- až päťmetrovými vlnami. Videl som tu jazdiť chalanov na všetkých druhoch dosiek – na longboardoch, shortboardoch, fishboardoch, ale aj na funboardoch, skrátka, jazdí sa tu všetko. Dokonca aj v decembri a januári tu podaktorí jazdili v šortkách. Pláž je celá piesočnatá a aj morské dno je piesočnaté, občas sa vyskytne pár kamienkov. Oblasť sa nachádza v subtropickom podnebí, čiže v lete tu musí byť ukrutne veľa spotených pazúch a zvýšená spotreba antiperspirantov. Ubytovanie v prímorskej časti je vždy nákladné, lepšie je vybrať si hotel vzdialenejší od pláže, pretože dostať sa k moru po rovnej štvorprúdovej ceste nie je ťažké. Ale ak sa v takejto časti náhodou ocitnete s partiou najlepšie bude, ak prenajmete dom, čo až tak nenabúra vaše konto..