1/46

2/46

3/46

4/46

5/46

6/46

7/46

8/46

9/46

10/46

11/46

12/46

13/46

14/46

15/46

16/46

17/46

18/46

19/46

20/46

21/46

22/46

23/46

24/46

25/46

26/46

27/46

28/46

29/46

30/46

31/46

32/46

33/46

34/46

35/46

36/46

37/46

38/46

39/46

40/46

41/46

42/46

43/46

44/46

45/46

46/46

• Ak by mali nakrúcať štvrté pokračovanie filmu Mad Max, myslím si, že miesto a okolie Fos sur Mer by bolo ideálne. Obrovská industriálna zóny s rafinériou, samé komíny, tankery čakajúce na vode, zápach ropy v ovzduší a po zotmení neskutočne vysvietené fabriky – to všetko v kontraste s prírodnou vtáčou rezerváciou. No napriek nej, stručne: Nie je to nič pre prírodne typy. Aj keď je to jedno z najveternejších miest na južnom pobreží Francúzska, buď sa do tohto miesta zamilujete, alebo sa tam už nikdy nevrátite. Ja som tam bol už tretíkrát a viem, že sa tam určite vrátim!

Do Fosu sme pôvodne vôbec neplánovali ísť, prvotný plán bol Dahab v Egypte, kde sme si v neskorú jeseň chceli oddýchnuť, dobre posurfovať a, ako inak, pripraviť aj report do časopisu Windsurfer… Ako to už býva, všetko sa nakoniec zmenilo, takže sme si museli nájsť miesto v Európe, kde by ešte bolo relatívne teplo. Keďže v kalendári bolo 12. októbra, vedeli sme, že musíme na juh… Na juh, kde bude aj veterno! Do úvahy prichádzalo L´ Almanarre alebo Fos sur Mer, oba spoty sa nachádzajú vo Francúzsku. Rozhodovali sme sa podľa predpovede a napokon z toho bol Fos sur Mer. Bola to veľmi dobrá voľba, lebo z desiatich dní fúkalo osem, a nebyť zranenia, ktoré Mário Manas utrpel pri jednom loope, určite by sme ešte zopár dní jazdili. Fúkalo statočne a prevažne sme jazdili plachty 4,7 a menšie v kombinácii so100-litrovými freestyle plavákmi.

Nekonečná cesta nebola vôbec taká hrozná
Z Bratislavy sme v poobedňajších hodinách vyrazili traja – ja, Mário a Marko – na neskutočne napakovanej Toyote Avensis kombi. Čakala nás 15-hodinová cesta: prejazd Rakúskom, Talianskom a nakoniec ešte nejakých 300 km po francúzskom pobreží. Poobede sme vyrazili zámerne, keďže Rakúsko sme chceli dať za cca 5 hodín ešte za svetla – šli sme dole na Graz a Villach. Taliansko sme prešli v noci po takmer prázdnych diaľniciach. Šli sme smerom na Udine, Benátky, Bresciu, Piacenzu a Janov, kde sme si spravili malú prestávku a pospali si na jednej pumpe niekoľko kilometrov za Janovom. Jasné, že sme sa počas cesty striedali, a keďže sme šli na predpoveď, teda na istotu, počas celej cesty sme virtuálne a teoreticky surfovali, vytešovali sa, naťahovali a rigovali vercajk a popíjali slávny to drink Red Bull, ktorý sa staral o to, aby sme ani oka nezažmúrili…

foto: Mario i Jakub z magazínu WINDSURFER

Keď sme stáli na jednom parkovisku pri Marseille a sledovali vetrík, nehýbal sa ani jeden lístok na strome… Bolo to, skrátka, úplne zabité! Jasné, že sme začali byť trochu nervózni, lebo od cieľa sme boli necelých 100 km, a šli sme predsa na predpoveď. Vôbec nám to nešlo do hlavy. Asi 30 km od Fos sur Mer sme pocítili, že začína fúkať, a tak sme na to dupli a vysmiati sa rútili do Fosu. Keď sme dorazili do cieľa, nechápali sme. Whaaaaaaaaaaa… Na ten pocit nezabudnem!!! Stáli sme sami na pláži, auto asi 15 m od vody, fúúúúkalo priemerne asi 15 m/s, čistý offshore, teda úplný flat water (rovná voda)… nikde žiadny lokál ani surfista… teplota vonku asi 15 °C! V tom období bolo Slovensko pod snehovou pokrývkou !

Ako nás tajomná Poľka ubytovala a zmizla
Napriek tomu, že sme po 15-hodinovej ceste spali len asi tri hodiny a nemali predstavu, kde sa večer zložíme a budeme spať, sme okamžite po príchode okolo poludnia natiahli tie najmenšie plachty, čo sme mali, a utekali na vodu len tak sa rozjazdiť. Voda v zátoke je vždy chladnejšia ako v okolitých spotoch, napríklad v L´ Almanarre, a to aj v letných mesiacoch, či je to júl, alebo august. Vietor, ktorý nás privítal, bol čistý severák. Obyčajne tam fúka offshore, takže v celej zátoke býva neskutočne rovná voda ideálna na freestyle, slalom alebo formulu. Vietor ale nie je stabilný – kvôli fabrike a mega nádržiam na ropu, ktoré stoja v jeho smere poldruha kilometra od pláže, je nárazový. No ak má človek skúsenosti s nárazovým vetrom, vie čítať hladinu a vidí, či sa blíži poryv alebo či vchádza do veternej diery, celkom si to užije.

foto: ORANGINA náš pitný režim :P…počas dňa.

Po hodine jazdenia sa začali objavovať aj domáci windsurfisti prevažne s veľkými slalomovými hračkami, ktorí si to tam rozdávali medzi sebou. Prvý deň sme jazdili necelé tri hodiny – predsa len sa začalo prejavovať vyčerpanie z cesty, a keďže sme si ešte museli nájsť nejaký nocľah, zbalili sme to a vyšli do ulíc. Ubytovanie sme nemali vyhliadnuté, takže sme sa autom len tak vozili po mestečku, a keď sme našli nejaký hotel či penzión, jeden z nás vybehol, aby sa spýtal, či majú miesto a koľko chcú za noc. V meste sme nič nenašli, a tak sme nadjazdom prešli späť k prístavu, kde bolo veľa hotelov. Hneď pri prvom sme zastavili a už sme sa odtiaľ nepohli. Ubytovala nás tam jedna Poľka, s ktorou sme zjednali super cenu s tým, že vo Fose ostaneme maximálne tri noci. Odvtedy sme tú Poľku ani raz nestretli. Úprimne sme sa na tom bavili, lebo práve počas nášho pobytu Slovensko so šťastím vyhralo kvalifikačný futbalový zápas v Poľsku, takže sme postúpili na MS do Južnej Afriky. Asi skočila do mora zo samého zúfalstva! Cena bola 15 eur na noc za jednu osobu.

Industriálna „romantique“ nás úplne dostala
Hotel sa volal La Méditerranée a stojí na brehu zátoky, kde sme dve hodiny predtým surfovali. Je malý a útulný. Majiteľom je malý skromný Francúz, ktorý sa vola Frank. Okrem nás bolo v hoteli ubytovaných zopár námorníkov a jeden Rakušák, ktorý pracoval v rafinérii. Z balkóna sme mali vyhliadku priamo do zátoky, takže sme každé ráno videli, či fúka, ako fúka, koľko surfistov je na vode… Ranná káva v hoteli s čerstvými croissantmi, romantický západ slnka nad rafinériou, po surfovačkách izba vyhriata na 30 °C – to všetko nás úplne dostalo, takže sme sa zabývali tak, že sme ostali až 10 nocí. Hotelík bol skvelý, veď čo viac nám bolo treba… Teplá voda, wifi a posteľ – a všetko ostatné bolo pridanou hodnotou! Auto so surfami na streche sme mali zaparkované na parkovisku pri hoteli a vždy na noc nás Frankova manželka zablokovala, aby nám tu našu káru nikto neukradol. Stravovať sme sa chodili do mesta do miestnych pizzerií alebo sme jedli na izbe v našom hotelíku. Na nákupy sme chodili do supermarketov – cez mesto Fos smerom na mestečko Istrés – kde sme si vždy nakúpili za porovnateľné ceny ako u nás doma.

Boli sme vďační za každý bezveterný deň
Prvé tri dni po našom príchode fúkal nonstop mistrál, chladný vietor zo severu z Álp, ktorý postupne slabol. Pri tomto smere vetra je voda, ako som už spomínal, úplne rovná, čistý stopercentný flat! Ideálne podmienky na speed, freestyle, formulu či slalom. Aj preto sa tu sem-tam zastaví aj sám Bjorn Dunkerbeck, aspoň tak nám to povedali lokálni windsurfisti. V zátoke Fos sur Mer sa organizujú aj rôzne miestne windsurfingové preteky. Nebezpečné pri tomto smere vetra je možno to, že je to čistý offshore, a ak sa vám zlomí alebo poškodí rahno, prípadne kĺb, môže vás to odfúknuť smerom na otvorené more. Ale keďže okolo celej zátoky sú odparkované mega veľké lode, tankery a nákladné lode, ktoré pravdepodobne čakajú, kedy ich zavolajú do prístavu na naloženie či vyloženie nákladu, určite by si vás niekto všimol a hodil vám záchranné koleso J. Pláž vo Fos sur Mer je prevažne piesková, s plytčinou tiahnucou sa 50 m od brehu. Pozor na odliv a príliv, ktorý je dosť masívny, a nárazový vietor zo severu!

foto: Markov polet

Po troch dňoch jazdenia v zátoke Fos sur Mer prestalo fúkať na 4,7 plachty, preto sme sa rozhodli, že skočíme na ďalší windsurfigový spot – plage Napoleon, ktorý bol vzdialený asi 40 km od nášho hotela. Verili sme, že si opäť dobre pojazdíme. Po ceste na plage Napoleon sme autom prechádzali okolo rôznych etangov, teda jazierok so slanou vodou. Pri jednom sme dokonca aj zastavili, lebo tam dul stabilný vietor, v priemere okolo 10 m/s; teplota sa pohybovala okolo 12 °C. Dohodli sme sa, že ak na plage Napoleon nebude fúkať, vrátime sa a skúsime si pojazdiť na etangu. Ako miniete Port Saint Louis du Rhone, čaká vás cesta naprieč vtáčou rezerváciou, kde ako na safari uvidíte rôzne druhy vtákov – plameniaky, pelikány či volavky. Plage Napoleon je kosa na kraji Fos sur Merskej zátoky, ktorá je známa svojou scenériou. Miesto je obľúbené hlavne v letných mesiacoch, vtedy je tam množstvo ľudí, ležiakov na pláži, a dokonca tam v tom období vyberajú aj vstupné za parkovanie. Pri severných vetroch fúka offshore, teda od brehu, a je tam úplne rovná voda. Pri južných až juhovýchodných vetroch sa tam zase zdvíhajú perfektné vlny. Pozor ale na silný prúd popri pobrežiu!

Nám, žiaľ, vietor na tejto pláží neprial, preto sme sa vrátili späť k spomínanému jazierku. Auto sme odstavili na krajnici cesty D268 a za priateľského trúbenia kamiónistov, ktorí videli, ako si rozbaľujeme vercajk a naťahujeme plachty, sme sa rozhodli ísť si zajazdiť. Pozor, nie je to žiaden oficiálny windsurfingový spot! Blatisté dno, tmavohnedá voda aka Neusiedler See nevyzerala vôbec lákavo. To, čo nás tam ale dotiahlo, bol neskutočne stabilný vietor a chuť okúsiť niečo nové a zakázané! Bol to naozaj zážitok jazdiť asi 10 metrov od cesty D268, po ktorej nonstop jazdili kamióny z prístavu. Dokonca si nás tam aj nejakí domáci fotili! Jazdili sme dvaja s materiálom 4,7 + 100 l!

Ďalšie dni sme opäť jazdili v zátoke Fos sur Mer. Pritom sme sa zoznámili s nemeckým windsurfistom Mathiasom Genkelom – točil tam svoje windsurfingové video, ktoré sme neskôr videli na internete. Striedali sme plachty 4,7 a 4,2 v kombinácii s freestyle plavákmi 100 l. Po šiestich dňoch, keď fúkal mistrál, každý deň s inou intenzitou, prišiel pokoj – prvý bezveterný deň. Pauza nám prišla celkom vhod, túlali sme sa po mestečku, popíjali miestne ružové, oddychovali a v podstate potichu čakali, čo nám prinesie juhovýchodný vietor, ktorý hlásila predpoveď. To sme ešte netušili, aká Sodoma Gomora na nás čaká.

Vlny, dážď, vietor a windsurfing…
… je ideálna kombinácia a zároveň dôvod, prečo so sebou na taký smer vetra nebrať frajerku alebo, nebodaj, manželku s rodinkou. Rodinnej väzbe by to určite neprospelo J. Ráno, hneď ako sme vstali, sme už z okna nášho hotela videli, že juhovýchodný vietor je tu v plnej sile – tak ako hlásala predpoveď. Prvý deň fúkal skôr južný smer, takmer čistý onshore, vtedy fúkalo kolmo na breh a bolo to relatívne bezpečné. Vlny mohli mať niečo cez meter a my sme jazdili vo vlnách popri brehu. Medzi vlnami síce nebolo veľa miesta, ale miesto na nejaký ten freestyle trik sa dalo nájsť. Na vode bolo množstvo lokálnych windsurfistov, dokonca viac ako pri severáku. Po debatách s lokál windsurfistami sme sa dozvedeli, že práve zátoka vo Fose je ideálna na výučbu jazdy vo vlnách – či už pri južnom, alebo juhovýchodnom smere vetra. Dôvod? Je tu piesková pláž s plytčinou, navyše ide o zátoku, čo je relatívne bezpečnejšie ako na otvorenom mori.

foto: pekelný loop Mária Manása

Už prvý deň sme boli svedkami neskutočných backloopov, frontloopov a iných wave trikov v podaní tých najlepších. Jazdili medzi nami aj dievčatá, čo sme nikde nezažili. Na druhý deň boli vlny ešte väčšie, keď sa z južáku stal juhovýchod, mali pri lámaní pri brehu cez 1,5 m. Pri juhovýchodnom smere to bolo ideálne, bol to takmer čistý side shore – fúkalo zboku, zľava… proti vlne, proti rampám ste šli ľavou nohou. Mário sa v dave lokálnych windsurfistov nestrácal, jazdil ako blázon. Loopy a wave riding nebol žiaden problém. Žiaľ, druhý deň vo vlnách bol aj dňom posledným. Mário si totiž pri jednom zo svojich mega loopov poranil koleno.

Mário: „Chcel som loopa vypeckovať, ako sa to len dá, šiel som kolmo na vlnu a vyhliadol som si rampičku, pustil som to trošku po vetre, nech naberiem ešte väčšiu rýchlosť. Keď som sa odrazil, začal som trošku skôr točiť, než som mal, a v druhej polovici loopu, keď som bol dolu hlavou a začal dotáčať, sa mi vyzula noha z predného pútka. To už som tušil, že to nedopadne dobre. Nevedel som sa rýchlo rozhodnúť, či to pustiť, alebo držať. Nakoniec som držal a board dopadol celkom na plochu, čiže som dopadol ako na rovnú zem. Samozrejme, na jednej nohe sa taký dopad moc nedá udržať, takže mi ju okamžite tak divne podlomilo a potom prišli veľké bolesti, ktoré som predychával tak 10 minút vo vode. Keď bolesť aspoň trošku povolila, pokúsil som sa spraviť vodný štart, čo sa podarilo. Hneď som si to namieril na breh s tým, že som na doske stál viac-menej iba na jednej nohe.“

Už v ten večer sme vedeli, že je zle. Uvažovali sme, či ísť do nejakej nemocnici v okolí. Mário nemohol s kolenom hýbať, mal ho opuchnuté a mal bolesti. Keby sme nemali Voltaren, fľašu Jim Beama a iné spreje a masti proti bolesti, pravdepodobne by to bolo ešte horšie. Večer sme sa zhodli, že sa ide domov, poranenie kolena nie ja žiadna sranda, a keďže sme boli celkom slušne vysurfovaní, nejako zvlášť sme to neriešili.

Posledná večera a cesta domov
Majiteľ hotelíku Frank si nás tak obľúbil, že posledný večer pred odchodom nás pozval na skvelú domácu večeru. Bol to skutočne veľký gurmánsky zážitok. Mušle zapečené na masle s parmezánom, rybie lasagne… Ak sa tam niekedy vyberiete, odporúčame vám jeho stredozemnú kuchyňu vyskúšať! Cesta domov bola úplne v pohode. Jediný problém bol ten, že Marko nemal vodičák, Mário bol rozbitý, takže som to celé musel odšoférovať sám. Mário po množstve vyšetrení nakoniec, našťastie, dopadol v pohode.