1/15

2/15

3/15

4/15

5/15

6/15

7/15

8/15

9/15

10/15

11/15

12/15

13/15

14/15

15/15

„Kolumbia patrí medzi krajiny s najväčšou biodiverzitou na svete.“ Prisahám, že toto bola jediná kompletná veta, ktorú náš miestny sprievodca Zowi Galeano dokázal dať dokopy. Všetko ostatné bol mix niečoho ako „man, sick, dude, man“ a absolútne nezrozumiteľnej španielčiny, ktorou hovoril rýchlejšie, ako si len dokážete predstaviť. Obidvaja sme prichádzali z chladných a bezveterných krajín a jediný aspekt biodiverzity, ktorý nás zaujímal, bolo, či stromy sú vo vodorovnej polohe a voda má tropickú teplotu.

2. 3., 11:36      Rafael Núñez International Airport – Cartagena
Phil: Moje privítanie bolo veľmi nezvyčajné. V momente, keď som vyšiel z terminálu do horúčavy a takmer 100-percentnej vlhkosti, ťahajúc pritom celú svoju výbavu so sebou, pribehol ku mne Kolumbijčan, vytrhol mi môj kufor z rúk a šprintoval preč. Nemohol som sa za ním rozbehnúť, lebo v nijakom prípadne som sa nechystal opustiť to najvzácnejšie – moje bagy s celou windsurfingovou výbavou pre pár tričiek a šortiek. Čo ďalej? V tej chvíli som zbadal Rossiho, ktorý vyzeral úplne v pohode napriek situácii, ktorá práve nastala.

Rossi: Vedel som, že toto nebol Philipov prvý trip za slnkom a teplom počas zimy, ale na moje prekvapenie vyzeral dosť bledo. Nemyslel som si, že Zowiho triku s krádežou kufra sa vôbec dalo uveriť, ale Phila to viditeľne vzalo.

2. 3., 12:33      Avenida Santander – Cartagena  
Phil: Nemal som tušenia, prečo dal Zowi všetku moju batožinu priamo na strechu svojej novej Hondy SUV bez nosiča. Čo ma ale vystrašilo ešte viac – nemal ani tušenia, ako to celé na strechu správne uviazať. A toto bola iba tretina výbavy, s ktorou budeme cestovať 1 200 kilometrov po kolumbijskom pobreží. Začínal som mať obavy o budúcnosť Zowiho auta, nášho materiálu a vlastne celého tripu. Ale Zowi bol evidentne úplne v pohode, cestou zablokoval štyri motorky, dva pick-upy, jeden kamión a trúbil a mával na svojich kamarátov kráčajúcich po ceste.

Rossi: Cesta z letiska do centra starého mesta patrí medzi moje najobľúbenejšie. Po ľavej strane je úžasný výhľad na more s vždy prítomnými bielymi hrebienkami a lietajúci piesok na pláži; po pravej strane sa tiahnu hradby mesta Cartagena, ktoré obkolesujú historické centrum koloniálneho mestečka.

2. 3., 13:37      8. poschodie Escuela Mokana – Cartagena
Rossi: O. K., nebolo to naozaj 8. poschodie, ale nemalo to od toho ďaleko. Náš apartmán mal nádherný, 270-stupňový výhľad na Karibské more. Videli sme všetky tri hlavné spoty v našom okolí v blízkosti mestečka Laguito a na to, aby sme zistili silu vetra, stačilo zakričať z balkóna po španielsky na našich kamošov dolu vo windsurfingovej škole Mokana. Phil mal obrovské šťastie, že počas svojich prvých štyroch dní v Kolumbii vychytal Mar de Leva, zriedkavo sa vyskytujúci obrovský príboj Karibského mora.

Phil: Bol som veľmi rád, že som si priniesol aj svoju wave dosku. Ak toto sú štandardné podmienky v Cartagene, tak freestyle dosku ani nevytiahnem. Z balkóna mi tie vlny vždy pripadali malé, ale, samozrejme, keď som ich jazdil, už to bolo o niečom celkom inom. Hneď na začiatku som sa otočil príliš neskoro na sete vĺn lámajúcich sa cez Ecollera de Bocagrande a zažil svoj prvý nezabudnuteľný windsurfingový zážitok v Kolumbii. On shore vlny vytvárali pri brehu dokonalý priestor na waveriding, potom obrat a cestou späť ponúkali úžasné rampy. Štyri dni, dvadsať hodín windsurfingu v týchto podmienkach – a mal som pocit, že keby som sa už počas zvyšku tripu ani neskĺzol, aj tak sa oplatilo tam ísť. Vôbec som však netušil, že toto bol len začiatok…

13. 3., 7:18      paluba výletnej lode – Cartagena
Rossi: Juan Trucco, miestny windsurfista z Laquito, nás pozval do svojho víkendového domu na Rosario Islands. Jediný pre nás dostupný spôsob, ako sa tam dostať, je turistická výletná loď. Zowi a Trucco mali na starosti plánovanie tohto tripu. Dosť dlho mi trvalo, aby som ich presvedčil, že pitná voda je jedna z vecí, čo určite budeme potrebovať, a nedá sa nahradiť kokosovým mliekom. Tiež ich bolo ťažké presvedčiť, že turistické lode bývajú väčšinou plné turistov.

Phil: Keď som na výletnú loď priniesol už tretí bag so surfmi, jej posádka mi venovala zúfalý pohľad. Myslel som si že, my piati plus dvaja členovia posádky sa pohodlne zmestíme na loď aj so všetkými surfovými bagmi. Keď sa mi konečne podarilo dostať všetok surfový materiál na palubu, šokovane som pozoroval turistického sprievodcu, ako privádza na palubu asi 30 turistov dôchodkového veku. Seniori predpokladali, že nehovoríme po anglicky, a v pokoji pokračovali s hlasnými sťažnosťami na veľkosť našej batožiny. Posádka nezmenila výraz tváre, a tak som sa im prispôsobil.

14. 3., 17:54   doma u Juan Trucco – Rosario Islands
Phil: Včera bol vietor na ostrove dosť slabý, preto sme čas využili na preskúmanie útesu, nad ktorým budeme niekoľko ďalších dní surfovať. Farby útesu, vody a tropických rýb boli neuveriteľné. Nikdy v živote som nevidel niečo podobné. Po šnorchlovaní sme mali obed, čo bol tiež nezabudnuteľný zážitok; objavil som kokosovú ryžu.

Rossi: Phil vyzeral ako posadnutý jedlom… Našou spoločnou vášňou však bola neuveriteľná závislosť od windsurfingu. Dnes ráno okolo 6:30 bol vietor veľmi slabý, ale akurát dosť na sklz s mojou 5,8. Bol som očarený všetkými odtieňmi zelenej, modrej a tyrkysovej, ktoré sa vytvárali podo mnou na útese vďaka rannému slnku. Zrazu som počul ďalšiu dosku, ako sa kĺže na malom chope. Pozriem hore a vidím mávajúceho Phila s úsmevom od ucha k uchu. Boardshorty, teplá voda, príjemný vetrík a naše nové pravidlo ranných sessions ešte pred raňajkami.

Phil: Windsurfing na týchto ostrovoch bol úžasný, ale môj naozaj nezabudnuteľný zážitok bol, keď sme mali príležitosť plávať so štvoricou trénovaných delfínov v Aquarium San Martin de Pajarales. Na ostrov s veľkým akváriom sme sa dostali malým lodným taxíkom. Najprv sme iba pozorovali šou, ktorú robili delfíny pre divákov, potom sme ale presvedčili ich trénerku Margaritu, aby nám dovolila dotknúť sa ich a nakŕmiť ich. Margarita nám dôverovala a navrhla, aby sme si s delfínmi zaplávali. Pustila nás do bazéna, zavrela dvere a odišla preč. Plávali a hrali sme sa s delfínmi asi pol hodinu. Potom si tieto veľmi múdre zvieratá uvedomili, že sme ich neprišli kŕmiť. Vtedy to začalo byť zaujímavé, lebo delfíny začali strácať s nami trpezlivosť. Vtedy som si spomenul na slová cvičiteľky delfínov, ako vysvetľovala divákom, že každý delfín má viac ako 80 ostrých zubov.

18. 3.,  22:05    doma u Pacha – Puerto Colombia
Rossi: S Pachom som sa stretol počas svojej prvej cesty do Barranquilly – aj vďaka jeho pohostinnosti, ktorá charakterizuje všetkých Kolumbijčanov, sa do tejto krajiny rád vraciam. Dovolil mi bývať u neho doma, kedykoľvek budem chcieť surfovať v Puerte Velero. Jeho ponuku som využil tento rok, keď som s Philom chcel stráviť niekoľko týždňov tréningom na nadchádzajúcu freestyle súťažnú sezónu.

Phil: Pachov dom bol veľmi jednoduchý, ale zároveň úplne dokonalý. Je veterinár a zvyčajne pracuje s dobytkom. Grafiky na jeho doske, pingpongovom stole a v jeho dome svedčia o veľkej vášni pre zvieratá. Hojdacie siete, kokosové palmy a ovocné stromy dokonale dopĺňajú celkový vzhľad domu tohto surfistu. V týždni, keď dozrievalo mango, som musel zjesť aspoň päť kusov tohto ovocia denne.

20. 3., 11:15   Nautica Velero – Puerto Velero
Rossi: Puerto Velero sa nachádza asi 15 kilometrov od Pachovho domu v Puerte Colombia, takže sme potrebovali nájsť spôsob, ako každý deň prekonať túto vzdialenosť a dostať sa k vode. Ani jeden z nás nemá vodičák na motorku a ani sme na žiadnej nikdy nesedeli, takže prenájom bicyklov bolo celkom dobré východisko z tejto situácie.

Phil: V Puerte Velero sú dve možnosti na windsurfing priamo z windsurfingového centra Nautico Velero. Vnútri zálivu je voda dokonale hladká, ideálna na flat water freestyle. Iba 200 metrov chôdze smerom k oceánu sa otvárajú ideálne wave podmienky so side on shore starboard tack vlnami. Vietor fúkal takmer každý deň, takže sme si deň rozdelili na wave časť a freestyle časť. Medzi týmito dvoma sessions sme nemohli vynechať miestnu špecialitu na obed – Corrientazo.

30. 3., 12:07   diaľnica č. 90 smer sever, Cabo de la Vela
Phil: Nastal čas na naše najväčšie dobrodružstvo. Na strechu Zowiho auta bez nosičov sme naložili windsurfingový materiál pre päť ľudí a pripravili sa na 600-kilometrovú cestu na sever. Išli sme cez Národný park Tayrona, cez očarujúce mesto Santa Marta blízko Venezuely, kde sme natankovali neuveriteľne lacný benzín, a cez púšť, kde sme sa museli naplno spoľahnúť na GPS. Bola to náročná cesta S plne naloženým autom to bola naozaj náročná cesta, posledných 100 kilometrov to bola viac-menej offroad cesta, takže sme takmer odtrhli podvozok.

Rossi: Čo mali znamenať všetky tie vojenské prehliadky? Každých približne 30 kilometrov bol takzvaný military check point. Väčšinou sa opýtajú niekoľko otázok a snažia sa z vás vymámiť nejaké pesos. Zowi vždy predstieral, že je s vojakmi najlepší kamarát, a tak sme nikdy nemali žiadne problémy. Zowi bol naozaj vtipný. Jeden mladý vojak vyzeral veľmi unavene, pravdepodobne mu bolo vo vojenskej uniforme veľmi teplo, lebo sa stále sťažoval na nepredstaviteľné teplo. Zowi mu dal nejaké peniaze na vodu. To boli podľa mňa najlepšie minuté peniaze odovzdané štátu.

1. 4., 16:13      Cabo de la Vela – la Guajira
Rossi: Hneď po príchode do Cabo de la Vela nás vítali pasáty. Vietor fúkal úplne off shore ponad pláž a hladkú modrú morskú hladinu. Nestrácali sme čas a okamžite sme rozbehli k vode totálne naplachtovaní na 4,2. Snažili sme sa zostať čo najviac up-wind, čo najbližšie k pláži, kde bola voda najrovnejšia. Bolo tam veľmi veľa rybárskych lodí, ktoré kotvili v plytkej vode pri pláži. Ich kotevné laná boli úplne napnuté, takže naša windsurfingová session mala super cross štýl – všetci cez laná buď skákali, alebo sa cez ne katapultovali.

Phil: Náš prvý celý deň sa začal lezením na kopec, ktorý sa volal Pilon. Z vrcholu bolo vidieť nazeleno zafarbené more a žltú púšť. Horúčava nás prinútila k rýchlemu návratu do našej oázy po nejakú vodu. Cestou sme stretli skupinku desaťročných dievčat z indiánskeho kmeňa Wayuu, ktoré predávali náramky na členky. Veľmi neobľubujem šperky, ale rýchlo ma presvedčili, aby som si jeden dal na nohu. Po tom, ako mi ho jedno z dievčat pritiahlo na nohe až príliš silno, povedali mi, že ak si ho dám dolu, bude ma stíhať nešťastie až do konca života. A tak som sa rozhodol, možné obmedzenie krvného obehu na nohe je oveľa lepšie ako nešťastie do konca života.

25. 4., 16:57   Cherry Beach – Toronto, Kanada
Phil: Toto jednoznačne nebola jedna z mojich najlepších sessions. Trvalo mi asi 15 minút pumpovania, kým som sa dostal do sklzu so svojím najväčším materiálom a kým som nemal ruky úplne zamrznuté. Teplota vzduchu bola asi 8 °C a voda bola citeľne studenšia. Bol som ja vôbec v tej Kolumbii? Nebol to iba sen? Boli to naozaj palmy, čo šumeli vo vetre, a nie javorové listy? Stabilných 20 uzlov, a nie nárazových 12? Pozrel som sa na svoje rozmrazujúce sa prsty plné mozoľov , zbalil sa a vyrazil sa domov, aby som sa zohrial a dal si kokosovú ryžu. Samozrejme, urobenú z dovozového kokosového koncentrátu, nie z ozajstných kokosov.

25. 4., 7:00Malcesine – Lago di Garda, Taliansko
Rossi: Dnes bol ďalší zo slnečných dní mojej profesionálnej windsurfingovej kariéry. Skočil som na svoju 95-litrovú loď, zapumpoval na 5,2 a bol okamžite v sklze. Au, niečo ma riadne pichalo na nohe! Pozrel som sa dole, očakávajúc malú medúzu alebo morského ježka. Čo som však videl, boli moje mrznúce červené nohy v 8-stupňovej vode jazera Lago di Garda. Windsurfing v boarshortoch v Kolumbii bol raj. Možno som tam mal zostať dlhšie, možno tam opäť čoskoro pôjdem. Vrátil som sa domov a hneď som začal hľadať letenky na ďalší rok.