Tu je oficiálny teasing aukčného domu umenia Soga:

A máme to tu zas! Janečková v SOGE… Akoby sme na Slovensku nemali iného maliara. Máme, ale Katka je predsa len krajšia ako Ivan Csudai, veselšia ako Maťo Fabian a lepšia ako Alena Adamíková. Jej ľahkosť kroku (závideniahodná a teda pre okolie neznesiteľná) a počínania si v živote, sú, či sa nám to páči alebo nie, tvorivým princípom v jej diele. Dajme nabok predsudky a intelektuálne očakávania, že umenie nás má poučiť a dať nám usmernenie vo vnímaní problémov spôsobovaných napr. postkolonializmom, a zotrvajme pred obrazom s vedomím, že toto je jeho momentálna (súčasná?) podoba vyvierajúca z čírej podstaty umelcovej povahy. Teda aspoň u Kataríny Janečkovej. Tá fascinovaná novým prostredím (kanadským vidiekom) a tradičnou ikonografiou (kráska a zviera) prináša oproti jej poznanej doterajšej tvorbe nové príbehy a nový repertoir námetov. Nová na jej plátnach je však aj sila a energia, s akou sa stavala pred štaflu. Obrazy sú veľmi zaujímavou, úprimnou výpoveďou maliarky, ktorá po ukončení školy už nie je obmedzovaná nárokom na vytvorenie bezpodmienečne dobrého obrazu. Slobodný prístup k tvorbe (už nie za známky a pre uspokojenie pedagóga) aj za cenu možného neúspechu či vytvorenia „zlého“ diela, spôsobil v prvom rade u autorky radosť z vlastnej práce, čo však nezostalo len pri sebaukájaní štetcom a farbami, ale vracia sa to v podobe interesu publika. 
Poznávanie minulosti umenia nás naučilo, že nie každý obraz je umenie a že veľmi veľa diel, ktoré pod jeho menom vznikli s odstupom času, ako umenie vyhodnotené neboli. Stratili status, ktorý ich tvorcov predznamenával k slávnemu životu v kunsthistorických učebniciach a zo stien galérii sa presunuli do štvrtého suterénu depozitov. Úspešných a žiarivých zjavov má súčasnosť, rovnako, ako ich mala aj minulosť, pomerne veľa, no tento lesk u mnohých z nich časom zmatnie a z ich malieb sa stanú nepotrebné veci. Ide o jav, ktorý vyvoláva u každého umelca pochybovačnosť v seba a hľadanie odpovedí na otázky o ďalšom živote ich tvorby (po nich samých). 
Asi necielene, ale predsa, aj na táto skutočnosť, čerpajúca zo sociológie umenia je na Janečkovej aktuálnej výstave v SOGE prítomná. Akousi repetíciou situácií a len drobnými obmenami motívov vystavuje skúške našu pozornosť a skúške správnosti podrobuje v krátkej dobe svoju predchádzajúcu tvorbu. Jej výsledkom je akési zrenie, vyspelejšie chápanie vlastnej pozície a nadobudnutie „ženskejších kriviek.“ Nedá sa ubrániť označeniu Janečkovej tvorby, aj za cenu rezignácie na výsostnú aktuálnosť, ako ženské umenie. Nie je to len tým, že má na obrazoch ženy, zaujímavé je skôr to, čo tie atraktívne, sexy dievčatá robia. Raz sú ovládané, inokedy zasa ony ovládajú svojho „obrazového“ partnera. Ženskosť však spočíva v tematizovaní akejsi ďalšej etapy boja (pohybu), ktorý je vo všeobecnosti považovaný za ukončený hlboko v 20. storočí. Po feministických emancipačných tendenciách si všímame na maľbách postupné vytláčanie voyera a zmenšovanie „zvieraťa“ (kráska a zviera), či preberanie mužských úloh, čo je znakom feminizácie nielen postáv, ale aj prostredia. Na záver mi nedá, aj vzhľadom na vyššie spomenuté, opäť nepripomenúť úprimnosť a ústretovosť autorky, ktorá je odzbrojujúca a v zrkadle jej tvorby očarujúca. Mimoriadne vnútorný a intímny vzťah s nebohým otcom neváhala a vymaľovala do „pôvabného obrázku“, bez strachu z obvinenia z nadbiehania divákom. Lebo inak ani nemohla, lebo to tak cítila…

Text: Július Barczi