Na windsurfingovej scéne sa pohybuje od 80. rokov. Vždy vedel zaujať nielen svojou jazdou, ale aj výstrednosťou. V rozhovore s priateľom Robertom Riccim z RRD spomína na svoju kariéru a vývoj windsurfingu. 

1. Aké to bolo byť windsurfistom v 80. rokoch? Ako sa šport odvtedy vyvinul? 

Boli sme priekopníkmi tohto športu, čo bolo skvelé, pretože sme tvorili veci. Boli sme pri vzniku. Bolo to nové a svieže, je to ako mať nový vzťah, nové dievča. Boli sme tým posadnutí. Žili sme windsurfingom.

Bolo to veľmi vzrušujúce, na ničom inom nezáležalo, hneď ako sme zbadali pohyb stromov, utekali sme na vodu. Nemohol som myslieť na nič iné ako na windsurfing.

Bol som pri tom, keď sa prešlo z dlhých dosiek na krátke. Bolo to ako revolúcia. Krátka doska vo windsurfingu zmenila tento šport. Boli sme súčasťou športu úplne iným spôsobom ako teraz. 

Pozeral som poslednú Aloha Classic z roku´23 a nevidel som nič nové, myslím tým vo freestyle windsurfingu. Je úžasné, čo dávajú na vode, ale stále sa to opakuje a v 80. aj 90. rokoch ste mohli vidieť veľké zmeny, teraz je to tak trochu o tom, koľko dáš double forwardov.

Áno, všetko je prepracovanejšie a tak ďalej, ale myslím si, že práve pre obmedzenia toho, čo môžete robiť na vode, je to do značnej miery bez šťavy. Vždy bola zábava jazdiť windsurfing a vlastne robiť to je stále úžasné. Ale z hľadiska evolúcie som nevidel nič také dobré ako off the lip, aký dával Dave Daly.

Brawzinho, Kai, Antoine Martin – všetci sú skvelí, ale keď skočil Mark Angulo trik clew first goiter, vedeli ste, že to nikto neskočí lepšie. Robby Seeger bude vždy krstným otcom windsurfingu na Peahi, keďže tu v 90. rokoch jazdil na jednej vlne (s párom plutiev pripojených k trapézu, ak by potreboval pomoc), ktorej veľkosť by bolo ťažké poraziť.

Žiadne jet ski, vesty, nikto na vode a obrovská vlna valiaca sa na teba. To sú pre mňa staré dobré časy. 

2. Akým výzvam si musel čeliť ako profesionálny windsurfista a zároveň umelec v 80. rokoch? Zapájal si sa napríklad do vývoja alebo dizajnu windsurfingovej výbavy? 

Začnime prvou časťou otázky. Čomu som musel čeliť ako profesionálny windsurfista? No, v prvom rade som chcel byť profesionál, ale na Havaji som bol vnímaný ako „ten zasraný Európan“. Ľudia, ktorí ani nepochádzali z Havaja, nenávideli Európanov, pretože tam prišli jazdiť. Ale windsurfing by sa bez Európy nikam nedostal. V Európe skutočne rozkvitol.

Bol to cool štýl, mať peknú dosku, byť opálený, robiť triky na vode, ktorými ste ohurovali dievčatá. Bol tu tento surferský štýl. Ja som chcel vždy vyniknúť. A dokázal som to svojím spôsobom obliekania, vo svojom outfite som bol neprehliadnuteľný, pretože rád navrhujem niečo, čo vynikne vo vode. To ovplyvnilo aj moju výbavu.

Najznámejšou sa stala plachta s animovanou postavičkou ďatľa Woodyho. Myšlienka na ňu vznikla počas mojej nedobrovoľnej zastávky v New Yorku, kde som stretol Keitha Haringa a ten ma predstavil ďalším umelcom. Ronnie Cutrone bol asistent Andyho Warhola, Kenny Scharf je teraz megaúspešný umelec. Každý, kto mal v tom čase blízko k Andymu Warholovi a kto stále žije, je dnes slávny. Bez Andyho by som nebol nikde.

Ronnie maľoval často komiksové postavičky, to ma ovplyvnilo. Dal som si kresleného Woodyho na šortky a aj na plachtu. Priťahovalo to pohľady a hneď sa mi ozvala švajčiarska značka športového oblečenia Jet Set, kúpili môj prvý dizajn, ktorý som namaľoval na látku. A samozrejme, plachta s ďatľom sa objavila na titulkách magazínov. Bol to taký šialene zábavný rock´n roll. 

Keď som videl, že to funguje, robil som ďalšie veci, grafiky na plachty. Windsurfing bol pre mňa akoby performance art bez toho, že by som o tom vedel. Pri fotení bolo pre mňa dôležité udržať pozíciu vo výskoku čo najdlhšie, aby fotograf mohol získať najlepší záber.

Pristátia neboli také dôležité, hoci keď som vyhral indoorové preteky v Barcelone v 90. rokoch, ustál som perfektne všetky triky. Musel som však bojovať s negatívnymi komentármi typu, že čo som to za zjav, ale ja mám dušu umelca, možno windsurfing zo mňa urobil umelca, ktorým som dnes. Bez windsurfingu by som nerobil to, čo robím dnes, a windsurfingu vďačím za veľa. 

3. Ktoré spoty z 80. rokov ti najviac utkveli v pamäti a prečo? 

Určite Portugalsko. Bol som v partii, ktorá objavila túto krajinu pre windsurfing. Začalo sa jazdiť Guincho. Ja som bol vôbec prvý windsurfista, ktorý jazdil v Ericeire. Portugalsko som miloval. Vždy som chcel mať pri fotení za sebou zaujímavé pozadie, bolo to pre mňa ako vystúpenie.

Či už to bol Tádž Mahal alebo 15 slonov zoradených na Andamanských ostrovoch alebo Mohai, sochy na Veľkonočnom ostrove, rád vytváram kultúrne spojenie. Ho’okipa bola mojím domácim spotom mnoho rokov.

Narazil som na zátoku pri Kanaha, kde boli blízko vody palmy, a hovoril som si, že keď tam skočím, bude to skoro vyzerať ako lietanie medzi kokosovými palmami. Domáci toto miesto volali Eskimo, ale nikto iný ho nepoznal. Malá zátoka, ktorú som objavil, a to meno mi ostalo ako prezývka.

Zo srdcoviek by som ešte spomenul Taapuna, výnimočné miesto na ostrove Tahiti. 

Mám na tie miesta veľa divokých spomienok. Jazero Garda je miestom, ktoré bude mať v mojom srdci skutočne špeciálne miesto, pretože tam sa v roku 1982 môj život zmenil. Prišiel som tam, pretože to bolo miesto, kde v Európe fúkalo.

Zaparkovali sme auto pri hoteli Pier. Mal som so sebou shortboard, tak som vyrazil na vodu a predvádzal onehanded jiby. Zrazu boli na móle ľudia a kričali. Myslel som si, že im prekáža moje zaparkované auto, ale práve naopak, ľudia mi fandili. 

Môj život sa v ten deň zmenil, pretože sa všade písalo, že Robby Naish je na Garde, ale bol to iba Mickey. Bolo to vlastne také promo predstavenie pre krátke dosky, ktoré v Európe ešte neboli. A preto má jazero Garda, samozrejme, magické miesto v mojom srdci.

Na Havaj som prišiel v zime na prelome rokov 1979 a 1980 z Viedne so 100 dolármi vo vrecku a hlavou plnou snov. Po mojom „objavení sa“ na Garde v roku 1982 som sa tam vracal ako sponzorovaný jazdec s platom 15 000 – 20 000 dolárov mesačne.  

4. Ako vnímaš vývoj windsurfingovej komunity za tie roky? Kto sú pre teba dnes top jazdci? 

Vo freestyle sa očividne stalo veľa vecí. Je úžasné, keď sa na tie veci pozriete. Je ohromujúce, keď jazdcov ťahajú za loďou bez vetra, s windsurfingovým vybavením v ruke, tí skočia na vlnu a robia neuveriteľné manévre. Ľudské bytosti robia veľa úžasných vecí.

Myslím si, že možno nájsť aj niekoho, kto na windsurfingovej doske bude mať na chrbte chladničku a skočí s ňou salto. Je úžasné, že chceme ukazovať čaro windsurfingu ľuďom a vymýšľame, ako na to aj v bezvetrí.  

Je tu Brawzinho, ktorý je skvelý v jaws, pretože to, čo robí na veľkých vlnách, je neuveriteľné. Ľudia to už skúšali predtým, ale nie úspešne a nie týmto spôsobom. Navyše, on nie je len úžasný surfista, je to aj skvelý človek, môj priateľ. Ďalej je to Balz Muller (Radiculo), jeho spojenie foilu a windsurfingu je úžasné sledovať a potom je tu Kai Lenny, ktorý spája veľa vecí dohromady, a keď Kai niečo urobí, má to asi 100 000 zobrazení.

Podľa mňa je to preto, že dáva všetky vodné športy na vysokej úrovni. Dal nášmu odvetviu fakt veľa. On začal s windsurfingom, tam sú jeho korene. Takže Kai a Brawzinho sú moji favoriti. Ale posledné roky mám pocit, že windsurfing je v útlme. Málo mladých vidím na vode.

Windsurfing je ťažký, potrebujete naň veľa vecí, vedieť všetko nastaviť. Je to krásny šport, bol by som rád, aby bolo tých deciek na vode viac. 

5. Prezraď nám, čo ťa inšpiruje ako umelca? Ako tvoja umelecká práca ovplyvňovala jazdca v tebe? 

Chcel som byť dobrý windsurfista a robiť všetky tie triky, pretože vo všetkom, čo robím, chcem byť v popredí. Vždy som chcel, aby to dobre vyzeralo, aby to bolo cool. Pre mňa bolo more plátnom. Mojím cieľom bolo umelecky zachytiť daný moment.

Bol som ako Instagram pred vynájdením Instagramu. Pri fotení som dbal na detaily. Vždy, keď som niekam išiel, zbieral som materiály, čo tam je zaujímavé, čo by sa dalo využiť. Tak to bolo s tými slonmi, ktoré sa chodili kúpať k vode, a využil som ich do fotky. V umení mám rád koláže, skladám príbehy.  

6. Šport a umenie sú odlišné disciplíny. Ako sa ti darilo vybalansovať tieto dve profesionálne zamerania?  

Robil som pre RRD, pre Chiemsee, Jet Set, BIC a ďalších. Robil som dizajn tlače, dizajn látok, mal som pod palcom celý marketing, organizovanie všetkých výjazdov, grafiku dosiek, bolo toho veľa. Potom pridajte 25 rokov, počas ktorých som robil pre Haiku Mill, dával som dokopy Pipe Masters pre Chiemsee, štartoval kariéru Jerryho Lopeza, ako prvý sponzoroval jazdca na veľkých vlnách Darricka Doernera.

Bol som vizionárom vo všetkom, čo som robil. 140-krát som sa objavil na obálkach magazínov. Urobil som toho veľa. Povedal by som, že rovnováha medzi umením a windsurfingom vznikla prirodzeným spôsobom, prešiel som od umenia k športu, od športu k umeniu. A bolo to preto, že to bolo úplne prirodzené. Mám to tak doteraz. 

„Ľudia, ktorí ani nepochádzali z Havaja, nenávideli Európanov, pretože tam prišli jazdiť. Ale windsurfing by sa bez Európy nikam nedostal. V Európe skutočne rozkvitol.“

Mickey Eskimo

7. Ako podľa teba tvoja kariéra windsurfistu a umelca ovplyvnila našu windsurfingovú komunitu? 

Ako som už spomenul, napríklad sponzorovanie Darricka Doernera len preto, že som si povedal, wow, big wave surfing je super sexy. Dnes je to hrdina, ktorý robil záskoky za Patrika Swayzeho vo filme Bod zlomu. Mal som pocit, že táto disciplína si zaslúži uznanie.  

Taktiež Windsurfing Chiemsee v tom čase strácal príťažlivosť. Objavili sa iné športy a windsurfing jednoducho potreboval imidž surfovania. A boli dva spôsoby, ako mu to priniesť. 

Získal som Gerryho Lopeza, sponzorovaného Chiemsee, a urobil pretek Gerry Lopez Chiemsee Pipe Masters. To bol môj spôsob, ako som sa snažil priniesť obraz surfovania do Chiemsee. Potom na to skočil Oxbow, prišiel do Biarritzu na Surf Festival a začali podporovať scénu.

A potom tu bol, samozrejme, fakt, ktorý som podľa mňa naozaj priniesol, a to bola kultúra obliekania v tomto športe. To sa nikdy predtým nerobilo. Veľa som recykloval známych umelcov. Nemusíte vedieť nič o Basquiatovi, Warholovi alebo Josephovi Beuysovi, ale sú skrytí v mojej práci. Ľudia cítia dizajn, cítia umenie a ja vytváram nové vibrácie. 

8. Čo by si poradil začínajúcim windsurfistom? 

Pozrite sa na windsurfing dnes. Pozerajte na vodu, triky, na všetko. Stále sa na vode dajú zažiť skvelé momenty. Samozrejme, vďaka Instagramu sa k nim môžete dostať rýchlo. Dá sa to všetko vidieť. Pri jazdení myslite „out of the box“. Buďte jedineční, snažte sa nájsť svoj štýl. Stále je to len výbava a je na vás, čo s ňou dokážete. Je škoda, že v rámci sponzoringu nedokáže tento šport prilákať cool svetové značky.

Na plachtách nevidíte Cartier alebo Vuitton, ale skôr Nesquick. A to je škoda, pretože značky vytvárajú v ľuďoch predstavu dôležitosti a pútajú záujem publika. A väčší záujem by windsurfingu určite prospel. Takže mladým jazdcom by som poradil: vyhladnite si cool značku a šupnite ju na svoju plachtu s nejakým super dizajnom. Odfoťte to, zverejnite, označte ich. Jednoducho začnite premýšľať a vytvorte niečo krásne a odlišné. 

Text: Roberto Ricci 

Foto: archív Eskimo