V raných 90. rokoch sme o GPS mohli len snívať. To, ako som rýchly, som mohol zistiť len vtedy, keď sme sa naháňali s kamošmia zisťovali, kto je najrýchlejší. Nedalo sa nijako zistiť, či sme pokorili našu vysnívanú hranicu 50 kilometrov za hodinu. Mojimi hrdinami boli vtedy Pascal Maka, držiteľ svetového rekordu, ktorému na Fuerteventure namerali rýchlosť 71,9 km/h. Neskôr to bol Erik Beale, ktorý v roku 1988 dosiahol v kanáli St. Marie rýchlosť 74,9 km/h.

V roku 1991 som po prvý raz navštívil Fuerteventuru, kde sa konali rýchlostné preteky, a videl som všetky slávne mená rýchlostného windsurifngu. Pascale Maka, Erik Beale, Bjørn Dunkerbeck, Thierry Bielak a dokonca tam bol aj Rakúšan Micheal Pucher, patriaci v tom čase medzi svetovú špičku. Svoju rýchlosť som zistil až v roku 1994, keď sa konali preteky na malom rakúskom jazere Zicksee. Dosiahol som 44 km/h. V ďalších rokoch som sa viac zameral na freestyle a wave sailing, ale keď sa okolo roku 2005 slalom stal opäť populárnym, znovu som začal jazdiť na rýchlosť. A vďaka GPS mašinkám bolo zrazu meranie rýchlosti hračkou, čo ma motivovalo naháňať svoj nový osobný rekord.

Bolo to v roku 2008, keď som začul slovo Lüderitz po prvý raz. Je to dedina uprostred ničoho na pobreží Namíbie, kde pár šialených chlapíkov dostalo nápad vykopať kanál v tom správnom smere po vetre, aby dosiahli čo najvyššiu rýchlosť. Je to jedno z najveternejších miest na svete a nikdy by mi nenapadlo, že sa tam raz dostanem.

Nemecká Afrika

O desať rokov neskôr stojím na tom mieste spolu s Pepom Bonetom, španielskym filmárom a bývalým pro windsurfistom. Kanál je úzky a cieľová rovinka taká malá, že si neviem predstaviť, ako tam zastavím, a tiež si nie som veľmi istý tým, či sa odvážim ísť tam vo vetre dosahujúcom silu 55 uzlov.

Rýchlostnú súťaž Lüderiz Speedchallenge organizuje Raffaello Gardelli, s ktorým som sa zoznámil pred tromi rokmi. Na jar v roku 2018 sa mi ozval, či by som nechcel prísť do Namíbie ako fotograf eventu a tiež súťažiaci. Hneď som súhlasil. Takže v októbri 2018 sa mi splnil sen a po štrnásťhodinovej ceste autom z Kapského Mesta som dorazil na najčudnejšie miesto na zemi – do Lüderitzu. Lüderitz vyzerá ako malé nemecké mesto z devätnásteho storočia. Väčšina ulíc má nemecké názvy, všade cítiť, že Namíbia bola do roku 1920 nemeckou kolóniou. Ďalšou vecou, ktorú si určite všimnete, je vietor. Je tu veterno, veľmi veterno!

Vykopať tu kanál stálo Raffaella Gardelliho značnú námahu. Tento rok ho trochu rozšíril a predĺžil štartovaciu časť, aby mohli jazdci dosiahnuť ešte väčšie rýchlosti. Stretol som tu jazdcov, ktorí to na Lüderitzi skúšajú každý rok. Dávajú tipy nováčikom, ktorí tu sú po prvýkrát. Dokonca som stretol aj Erika Bealeho, môjho hrdinu z mladosti. Stále je v rýchlostnom biznise a snaží sa vylepšovať svoju techniku aj výbavu tak, aby porazil rekord Antoina Albeaua.

Zbieranie odvahy

Prvé dni po mojom príchode som len fotil. Úprimne, ten úzky kanál a vietor ma celkom vystresovali. Fotenie na tomto mieste je vyčerpávajúce. Príroda vás tam jednoducho nechce. Silný vietor, lietajúci piesok a kamienky, nie je to priateľské prostredie. Stále musíte nosiť lyžiarske okuliare, pretože prach lieta rovno do očí.

Je veľmi zaujímavé pozorovať jazdcov. Vidieť ich emócie pred tým, než vyrazia. Všetci sú napätí, niektorí aj znepokojení, niektorí predstierajú, že sú v pohode, ale nie sú, každý cíti to napätie. Pretože tento kanál neodpúšťa žiadnu chybu. Je to výzva aj pre svetových šampiónov. Každý náraz vás posunie k brehu, je ťažké udržať sa v strede úzkeho priestoru.

Snažil som sa odsledovať všetko, čo robia, a potom nastal môj deň. Išiel som do toho za slabšieho vetra, asi 35 uzlov. Je to úplne iná liga windsurfingu, keďže sa musíte udržať v jednej línii. Keď vyrazíte, nemôžete sa zastaviť hocikde, musíte prísť až do cieľa. Taktiež si musíte zvyknúť na extrémny downwind uhol. Nehovoriac o vodnom štarte v polmetrovej vode na 50-litrovej doske úzkej 40 centimetrov, navyše, s 10-kilovým oloveným závažím vo veste. Ale ten pocit, keď už ste na doske, v pútkach, zavesení v trapéze a akcelerujete rýchlejšie ako športové auto… Celé to trvá iba 20 sekúnd a ste v cieli.

Moje časy sa zlepšovali každou jazdou, bol som si istejší výbavou aj podmienkami. Dosiahol som rýchlosť 44 uzlov, ale potom mi to už rýchlejšie nešlo. Navyše škaredé pády Erika Bealeho a Martina Tótha mi odvahy nepridali. Ale špeciálne Martin Tóth sa stal mojím hrdinom, pretože sa nikdy nevzdal, aj keď sa pri páde zranil. V úžase som tiež pozeral na jediné dve ženy, ktoré sa pretekov zúčastnili, Karo van Tonder z Južnej Afriky a Miriam Rassmussen z Nórska. Zmenil som trochu nastavenie svojej výbavy a čakal na svoj deň. Dosiahol som priemernú rýchlosť 46,69 uzla a maximálnu rýchlosť 48,6 uzla, iba jeden uzol za rakúskym rekordom. Namotivovaný sa teším na ďaľší Lüderitz pretek! Dovtedy sa mi snáď podarí vyčistiť svoju fototechniku od piesku a prachu.

Text: Stefan Csáky