Odkiaľ si a ako dlho jazdíš windsurfing?

Narodil som sa v Piešťanoch, ale teraz bývam v Orechu, čo je dedina pri Prahe. Jazdím od dvanástich rokov, v rokoch 1985 – 1989 som aj čo-to odpretekal na divízii. V roku 1989 som odišiel do Prahy na vysokú školu a do roku 2000 som na windsurfe nestál. Návrat trochu bolel, ale stálo to za to. Odvtedy jazdím viac alebo menej každý rok.

Vieme, že si v Lüderitzi nebol prvýkrát. Prezraď, koľkokrát si tam už bol a čo ťa viedlo k tomu, aby si tam vycestoval?

Do Lüderitzu som sa pozrel minulý rok tretíkrát, bol som tam ešte v rokoch 2014 a 2015. Čo ma k tomu viedlo? Láska k rýchlostným windsurfingovým disciplínam a moje parametre.

Vieš popísať, čo to znamená, keď sa niekto rozhodne odletieť do Lüderitzu? Čo sa týka cesty, nákladov…

Je rozdiel, či tam letíš po prvýkrát alebo po x-tý krát. Cesta tam a späť trvá 48 – 56 hodín, zahŕňa minimálne 2 lety tam a 2 späť, 800 – 1 300 km autom od letiska do Lüderitzu. Dá sa priletieť až priamo do Lüderitzu, ale malým lietadlom, vezmú ti minimum materiálu a na mieste potrebuješ auto. Náklady závisia od dĺžky pobytu, keď sa rozhodneš ísť na týždeň, čo neodporúčam, tak sa môžeš dostať na cenu okolo 5 000 – 6 000 eur, na 3 – 4 týždne je to okolo 10 000 eur, keď budeš extrémne na všetkom šetriť.

Aké sú tvoje pocity, keď sa rútiš povestným kanálom šialenou rýchlosťou? Aký bol tvoj najlepší čas? Na čom tam jazdíš?

Správne sa pýtaš, aké mam časy… Meria sa tam čas a priemernú rýchlosť vypočítajú. Trať má 501 metrov, minimálne 500 metrov je požiadavka speedovej organizácie na uznanie rekordov. Mne sa občas podarilo dostať sa pod 21 sekúnd, môj osobný rekord je 86,54 km/h – 46,73 uzlov. Je to aj platný český rýchlostný windsurfingový a aj jachtársky rekord. Hardvér je skoro klasický slalomový, plachty 4,9 – 6,4, doska široká cca 39 – 43 cm, flosny 15 – 22 cm. Pocity sú tam rôzne, zase taká šialená rýchlosť sa tam nedeje, na jazere si schopný dávať maximá niečo medzi 65 – 70 km/h, na mori 70 – 80 km/h a v kanáli ja do 90 km/h, najväčší borci do stovky. Samozrejme, tým, ako ideš meter až dva od brehu na hladkej vode, je to umocnené a je to podobne, ako ísť v dobrom aute po dobrej diaľnici 300 km/h. No a potom v cieli treba zastaviť, to je slušný pocit sám osebe – odhalzovať pri 90 km/h. V cieli bežne fúka okolo 100 km/h, stačí moment a vercajk letí vzduchom. Ale základný pocit v Lüderitzii je taký, že keď si v cieli, chceš ísť na štart a chceš ísť znova a znova.

Ako to vyzeralo tento rok? Koľko vás bolo?

Vyzeralo to ako na windsurfingových pretekoch. Plus, predsa len si v púšti, tak trochu bojové podmienky. Na jeden týždeň sa môže prihlásiť 16 ľudí, ale občas nás bolo aj 22, čo už nie je ideálne. Funguje to tak, že si vyberieš týždeň, v ktorom chceš jazdiť, a keď ťa potvrdia, zaplatíš štartovné, je to 1 250 eur na týždeň. Obvykle je to už koncom februára plné. V kanáli je vždy len jeden, podľa vlajky na štarte vieš, či môžeš vyraziť alebo nie. Na štarte je normálny rad, kto sa dostane na rad, ten ide, slabším jazdcom sa toleruje, že sa im nepodarí štart a skúsia to znova. Ak je dobrý deň, som schopný urobiť 10 – 12 prejazdov, najväčší borci 18 – 22, pri vlastnej doprave 30

Na poslednom Lüderitzi si zažil nepríjemné zranenie. Čo sa stalo?

Asi by som to rozdelil na dve akcie – pád a zranenie. Video, ktoré je na internete, je pád, vyzerá to drsne, ale vzhľadom na to, že som už dopredu vedel, že je zle, tak som to čakal a skĺzol som sa krásne po chrbte, bolo to ako do perinky. Na chrbte má človek možno aj desať vrstiev, v podstate je to taký slabý skafander, bolo to všetko úplne v pohode, akurát hračky boli za 2 sekundy 50 metrov od kanála. Najväčší problém bol dostať ich späť na druhú stranu kanála. Pri tomto pokuse som určite išiel najrýchlejšie kanálom v mojom živote a k rekordu chýbalo 150 metrov do cieľa, čo je veľmi veľa. O niekoľko dní neskôr prišlo zranenie v cieli. Cítil som pätu už posledné 3 – 4 prejazdy. Zastavuješ tak, ze odhalzuješ, skúsiš dotočiť 360 stupňov, naľahneš plachtu nad vodu, až kým ju nepoložíš do vody. Málo som naľahol a cítil som, že už ma ide podfúknuť, tak som zatlačil ešte viac a bohužiaľ som dal priveľa váhy aj na prednú nohu, doska išla pod vodu a narazila na dno. Ako som bol v pútku a v pohybe, tak som si celou váhou prisadol pravú nohu. Solídna bolesť v členku, tušil som, že je zle, ale mohol som našľapovať, tak som to ešte o 3 dni skúsil s bandážou, ale nešlo to. Vyzeralo to na natiahnutú achilovku, ale ani po mesiaci sa to nelepšilo, takže nemocnica, sono, komplet odtrhnuté, 22. 12. operácia.

Plánuješ sa ešte vrátiť?

Naozaj neviem. Tento rok som to odpískal a čo bude v roku 2020, netuším. Chcel by som to ešte niekedy absolvovať. Možno, ak by nebolo zranenia, ale na možno sa nehrá. Človek nemôže každý rok zrýchľovať a čas, keď je treba nechať to na niekoho mladšieho, je asi blízko. Samozrejme, tam jazdia borci, ktorí majú aj 50+ a sú o dosť rýchlejší ako ja, čistokrvní speeďaci, na ktorých je radosť sa pozerať. No ale uzavrel by som to takto: Opýtaj sa ma o rok.